V rozvinutom svete vedie pokles počtu živorodených detí a starnutie spoločností k negatívnym demografickým zmenám, ktoré sú veľkým sociálnym aj hospodárskym problémom. Napriek zvyšujúcej sa účinnosti metód asistovanej reprodukcie (ART) a fertilizácie in vitro (IVF) a hlbšiemu pochopeniu fyziologických procesov okolo pôrodu, úspech metód asistovanej reprodukcie nedosahuje teoreticky možný úspech. Medzičasom sa zvyšuje počet žiadateľov o liečbu neplodnosti na celom svete, a tým aj počet asistovanej reprodukčnej liečby. V súčasnosti sa týmto spôsobom narodili takmer 3 – 4 % detí v porovnaní so všetkými pôrodmi. Iba 25 % až 30 % embryí implantovaných počas IVF dosiahne úspešné tehotenstvo končiace pôrodom. Umenie viedlo k úspešnému otehotneniu v roku 1995 v jednej štvrtine embryo implantátov a 28 % prípadov po desiatich rokoch. V súčasnosti, po ďalších desiatich rokoch, približne 30 % implantátov porodí nažive. Táto nízka miera úspešnosti sa používa aj v Maďarsku na kompenzáciu praxe viacnásobnej implantácie embryí, ale viacnásobné tehotenstvo so sebou prináša zvýšené zdravotné riziká. Podľa tohto medzinárodného konsenzu je najlepším riešením jediný prenos embryí. Presnejšie posúdenie očakávanej životaschopnosti embrya je nevyhnutné na to, aby sa jediný prenos embryí stal životaschopnou možnosťou. Bežná metóda používa morfologické pečiatky na odhad kvality embryí. Skúma sa symetria embrya, jeho delenie, veľkosť blastomeru, granularita bunkovej plazmy. Je však bežné, že embryo, ktoré sa zdá byť dokonalé z morfologického hľadiska, nespĺňa jeho očakávania. Alternatívne sa zvažujú molekulárne markery a biomarkery životaschopnosti embryí. Preto, lebo z etických dôvodov samotné embryo nemôže byť testované v živnom prostredí obklopujúcom embryo počas jeho vývoja pred implantáciou. Základným princípom výskumu biomarkerov je, že nie je potrebné poznať presné vysvetlenie pozorovaného biologického alebo biochemického javu, biomarkerom môže byť akákoľvek molekula, ktorej kvantitatívne alebo kvalitatívne zmeny majú presnú, reprodukovateľnú diagnostickú hodnotu. Táto ponuka je založená na našich predchádzajúcich štúdiách, počas ktorých sme sa zamerali na identifikáciu podobných molekulárnych biomarkerov, ktoré možno zistiť z chovných kvapalín. V tomto výskume sme identifikovali zlomok ľudského haptoglobínového proteínu pomocou hmotnostnej spektrometrie spojenej s kvapalinovou chromatografiou a úspešne filtrovali morfologicky nepoškodené, ale neživotaschopné embryá v slepej retrospektívnej štúdii. Okrem toho nevýhodou našej metódy je, že vyžaduje prítomnosť drahého a zložitého nástroja (LC-MS), ktorý si vyžaduje ďalšie pomocné zariadenia. Je to možné vo výskumnom laboratóriu, ale nie je to v žiadnom prípade zlučiteľné s časovým priebehom klinickej rutiny (meranie hmotnostnej spektrometrie sa nemôže vykonávať rutinne, upokojujúco a vyhodnocuje sa počas času, ktorý je k dispozícii, až kým sa embryo nevráti do matky). Koncept „Lab-on-a-Chip“ bol predstavený do literatúry na univerzite v Twente v Holandsku začiatkom 90. rokov. Technológia LOC umožňuje integráciu laboratórnych diagnostických postupov do zariadenia s použitím miniaturizovaných mikrofluidických roztokov. S rozvojom elektronického priemyslu sa objavila široká škála metód čipov založených na použití kremíka. V systémoch Lab-on-a-Chip umožňujú mikrotechnológie integráciu funkcií riadenia a detekcie vzoriek do štvorcových centimetrov veľkosti čipu. Základnými jednotkami týchto mikrosystémov sú mikrofluidné systémy, ktoré môžu vykonávať špecifické úlohy manipulácie s kvapalinami, ako je oddeľovanie kvapalín na základe prietoku, ktoré sa majú testovať, biologické vzorky, ktoré možno rozdeliť na zložky vzorky a analyzovať samostatne. Mikrofluidiká (mikrofluidiká) majú mnoho výhod oproti klasickým laboratórnym metódam. V kanáloch s malými (približne 100 µm) charakteristickými rozmermi je prietok zvyčajne laminárny („Reynoldsovo číslo“ v mikrokanálii je veľmi nízky), čo je predpokladom pre konštantný prietok v kanáli, čo je podľa definície základnou podmienkou pre presnú kvantifikáciu. V takýchto mikrokanáloch alebo dokonca v užších nanokanáloch je možné dosiahnuť veľké rozdiely v koncentráciách vo veľmi krátkych vzdialenostiach za podmienok laminárneho toku, čo umožňuje nielen kvalitatívne, ale aj kvantitatívne stanovenie vo veľmi malých objemoch. Ďalšou malou výhodou mikro-flow čipov je minimálna potreba činidla. Malá veľkosť umožňuje niektoré nanoliter objem vzorky alebo dokonca
